Denisa Priadková
Politika Moja priateľka Petra
Je úžasné sledovať, ako sa zlý úmysel jedného bezvýznamného nácka v Európskom parlamente pretaví v niečo úžasné.
Píšem o ľuďoch, ktorí môžu byť zranení. Pravdepodobne však nie oveľa viac ako po osobnom stretnutí so mnou. Tak to risknem. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Je úžasné sledovať, ako sa zlý úmysel jedného bezvýznamného nácka v Európskom parlamente pretaví v niečo úžasné.
Prvý, ktorého storočnica sa zavŕšila pred pár dňami, hoci výsledky jej desivého pôsobenia nás i naše deti budú ovplyvňovať ďalších sto rokov.
Sedím na štvrtom poschodí štýlovo zrekonštruovanej budovy hotela v samom srdci hlavného mesta Bosny a Hercegoviny, Sarajeva, svedka jedného z najväčších zločinov od konca druhej svetovej vojny.
Vravia, že keď ste nahnevaní, máte napočítať do desať, kým niečo poviete, aby ste nerozvážne nepovedali niečo, čo by vás neskôr mrzelo. Keď ste veľmi nahnevaní, máte počítať do sto. Ja neviem, do koľko mám napočítať.
Asistovaná reprodukcia, čiže mimotelové oplodnenie už dávno neplní len svoj pôvodný účel, totiž pomoc neplodným párom, ktorým sa nedarí počať dieťa prirodzenou cestou. Obchoduje sa najmä s vekom, nakupujú a predávajú sa vajíčka ženám, ktoré sú príliš staré na to, aby boli oplodnené ich vlastné, spermie a najnovšie sa za nemalé sumy prepožičiavajú maternice. O reprodukčnom biznise - hoci v ňom poznám výnimky - v niektorých krajinách viem svoje. I o tom, že napríklad Ukrajina je domovom lekárov, ktorí Hippokratovu prísahu považujú za elastickú gumu, ktorú možno roztiahnuť tak, ako svoju peňaženku. Za peniaze urobia čokoľvek, hoci by to malo za následok ohrozenie hneď niekoľkých životov.
Hanba s fackami počká, ale vzhľadom k moratóriu sa ja musím poponáhľať. Jednak som sa ešte nestretla s pravicovým kandidátom, ktorý tvrdí, že toto nie je o pravici a ľavici, ale zároveň robí všetko preto, aby bol primátor hlavného mesta ľavicový a jednak sa domnievam, že má niečo so zrkadlom. Nie je totiž novou tvárou ani v kalendári ani v lokálnej politike. Obe tvrdenia sú teda lož. Nutkavá túžba stať sa primátorom však pána Nesrovnala dohnala k oveľa závažnejším lžiam a keďže sa dve brutálne z nich týkajú žurnalistiky a pravdy, dovolím si ich uviesť na pravú mieru.
Nedospelosť slovenskej postsocialistickej (a bude taká dovtedy, pokým nevyrastie z tejto zločineckej doby nadŕžajúcej lži, faloši a hlúposti) žurnalistiky je okrem iného v tom, že sa priam cielene vyhýba intelektu. Ani čoby sa bála myšlienky, sporu na úrovni, či názoru. I po štvrťstoročí.
Svoju nenávisť voči francúzštine som si vždy vysvetľovala inklináciou k modernej hudbe, angličtine a anglosaskému videniu sveta vôbec. Zvláštne, pretože ma inak priťahujú aj menej lascívne jazyky.
Nechápem, prečo sa mestečku na vode hovorí zaoceánska loď. Asi preto, že pláva cez oceán, ale to je cezoceánska nie? Keď je za oceánom, môže mi byť predsa ukradnutá, ale keď mi na nej osemmetrové vlny hojdajú vnútornosti, som na oceáne a nie za ním. A ak som za, tak som vlastne pred oceánom, čiže lodisko by sa mohla volať aj predoceánska.
hovorí Katrín a jemne sa pritom usmieva. Necudne jej hľadím do odvážneho výstrihu a jej to nevadí. Teší sa, že ma zmiatla. Viem s nimi aj hýbať, chceš to vidieť? Normálne by ma žena, čo hýbe prsiami skôr vydesila, ale na Katrín je normálne len máločo. Hej, prikývnem, ona si vyhrnie rukáv, lakeť pritiahne k telu a pružným, takmer geometricky guľatým tkanivom cukne.
Eurovízia mi leží v žalúdku celé roky. Sledujem ju tak od roku 1975 - čo zasa vyvolá infantilnú debatu o mojom veku - pričom by malo radšej o tom, ako požehnaní boli tí Prešporáci na hranici, ktorí mohli vyrásť na ORF, čiže rakúskej televízii. Jednak o nej väčšinová populácia vie len to, čo jej predžuli strašné, ale strašné slovenské médiá obmedzené horizontom, aby som citovala nesmrteľného Pacha, od Lehoty až do Kežmarku a jednak akákoľvek spomienka na slovenskú účasť okrem Palondera je tak bolestná, že si vždy pred debatou pripravím antihistaminiká.
Sú dni, keď Vás strata zasiahne ako blesk z jasného neba. Keď odrazu odíde jedna z vzácnych ľudských bytostí vo vašom okolí, ktorá je dôkazom Božej lásky, porozumenia a viery v to, že je možné byť lepším človekom alebo sa o to aspoň deň čo deň pokúšať.
Nedávno som v rakúskych novinách objavila krátky článok o tom, ako Valentína Tereškovová, slávna sovietska kozmonautka, sklamala návštevníkov Prírodovedeckého múzea vo Viedni, keď na poslednú chvíľu neprišla na plánované stretnutie, vraj kvôli nabitému programu. Astrochtivým Rakúšanom dala košom, hoci stretnutie prisľúbila.
To nie je vojna. To je ďalší z prejavov slovenskej obmedzenosti, ignorancie a blbosti. Kto v posledných rokoch videl vianočné trhy vo Viedni a v Budapešti, vie o úrovni slovenskej gastronómie a žiaľ i pohostinnosti svoje. Ak mu, samozrejme, chuťové bunky nezatienil štátny znak a falošná hrdosť, ktorú určuje posledná geografická hranica. Kto však v poslednom období navštívil Poľsko, nestačí sa čudovať. Nie tomu, čo to trepú slovenské médiá, ale tomu, akí nevzdelaní úbožiaci v nich pracujú. Nuž, tiež žiadne prekvapenie.
Vlani, keď začiatkom septembra spadla mama zo schodov, veľká sranda to nebola. Nielenže si zlomila stehennú kosť, čo je po sedemdesiatke drsné, ale prvé hodiny po páde neriešila bolesť a nevolala ani pomoc či sanitku. S rozdrúzganým krčkom, pardon, prochanterom, sa sunula po zadku a s vykĺbeným ramenom strmými schodami nadol až pred vchodové dvere, s cieľom zavrieť do basy pod schodami zúrivého Hovawarda. Kto pozná to zviera, na nerozoznanie pripomínajúce nežného Labradora, tuší, ako bráni svoje územie. Ako Hovado.
Stojím pri Dunaji, počúvam Bachovo prelúdium zo záveru Železnej lady a mám pocit, že odteraz na mojich pleciach spočíva ešte väčšia ťarcha. Temer železnou tiažou je dnes pre mnohých cesta slobody v mojej krajine i u susedov, hoci ňou viac-menej kráčame už vyše 20 rokov. Jednou z príčin je akútny nedostatok lídrov so schopnosťou neuhýbať pravde.
Odvšadiaľ si ich pár priveziem. Niekoľko týždňov mi pripomínajú vône, chute, zvuky a farby miest, ktoré ako pečiatky v pomyselnom pase zamechali jemné či naopak výrazné odtlačky v mojom vedomí. Tentoraz na predveľkonočnom stole, na prvý pohľad dosť nepatrične, tvorili spomienkovú clonu pohľadnice nádherného podvečerného Krakova v kombinácii s rámami okuliarov, ktoré kamarát láskavo nazval “samé lennonky”.
Správu o pápežovom odstúpení som sprvu riešila asi štyri minúty. Najprv som sa ubezpečila, že mám správny zdroj, pretože pochybnosti malo aj CNN a ďalšie tri minúty som strávila s obočím zodvihnutým pátraním po tom, ako sa budem cítiť s vedomím, že sú pápeži dvaja.
Kosí mrcha, rozháňa sa kostnatými rukami a plní svoje slovo. Vracia sa. Hovorí sa, že do tretice. V Benátkach ma na Valentína prešiel mráz po chrbte pri pohľade na Süddeutsche Zeitung. Umrel Peter Alexander. Večný chlapec s jedinou ambíciou, pobaviť a byť za to vďačný. Navyše jediný, od koho sa vo svete showbusinessu dalo učiť milovať.
Čo dáte na večnú cestu svojmu najobľúbenejšiemu učiteľovi? Ako poďakujete človeku, ktorý vás naučil, že smiechom je možné udržať pri živote ľudskú dôstojnosť a slovom na kúsku papiera je možné poraziť aj smrť? Dnes ráno zomrel po dlhej chorobe, omnoho dlhšej ako bola rakovina, ktorá napokon zdolala jeho telo, spisovateľ a Človek Arnošt Lustig. Posielam mu modlitbu.