Manželstvo a mimozemšťania

Autor: Denisa Priadková | 8.2.2011 o 21:55 | (upravené 27.2.2011 o 18:41) Karma článku: 15,73 | Prečítané:  2957x

Moja mama sa nikdy nevydala. Nikdy sa ráno nebudila vedľa teplého mužského tela, do ktorého sa môžete schúliť ako do ulity a na všetko zabudnúť. Nikdy sa nemohla oprieť do pevného mužského objatia, keď ju niekto nahneval, urazil, keď na ňu padali starosti. A nikdy nezažila iné veci, ale to je príliš intímna téma, i keď by pre mnohých mladých ľudí bola mimoriadne poučná.

V škôlke som sa pri debate, či sa deti môžu narodiť aj bez svadby uškŕňala v kúte. Vedela som svoje. Ľudia, ktorým príliš zavčasu zomrie mama, majú s týmto slovom problém, niekedy ich bolí aj vysloviť ho. Ja mám problém so slovným spojením „moji rodičia“. Miestami to bola mantra, ktorú som vzývala, keď mi bolo ťažko. Pamätám si, sedela som na balkóne a čakala, až si po mňa už konečne prídu mimozemšťania, ktorí ma tu vysadili, aby otestovali, ako nezapadnem medzi ľudské bytosti. Premýšľala som, aké by to bolo, keby ma pridelili do „normálnej rodiny“, kde majú mamu a otca. Inokedy boli moji rodičia pojem, ktorý som nenávidela, najmä, keď som videla ostatné deti, ako ich otcovia berú na ruky, chodia na rodičovské, prídu po ne do družiny alebo keď sa ma niekto pri častých vylomeninách pýtal, čo na to moji rodičia. „Nič,“ vravela som a bola to pravda.

Niekedy sa mi stávalo, že som si želala poriadnu otcovskú facku. Vtedy, keď mama, snažiac sa mi všetko vynahradiť, najmä jedlom a nedostatkom disciplíny zahlásila:, „keby si mala otca, to by si videla. Takú by ti teraz jednu...“ Bola som ochotná to podstúpiť. Rada by som to všetko videla. Aj za tú jednu po papuli.

Otcovská figúrka mi nechýbala, dôstojne ju spolu s Voskovcom a Werichom, ktorých miloval, nahradil môj dedo. Inak bývali veci občas čudné. Vždy som napríklad vedela, kto je môj otec, ako vyzerá, ako rozpráva, akú má bradu, ale videla som ho len vtedy, keď sa „moji rodičia“ stretli náhodou na ulici či v obchode a dohadovali sa, kedy už na mňa prídu alimenty. Otec hovoril, že ešte musí zaplatiť za lieky na tlak a na oči, že má ešte iné deti a mama, že nemá za čo kúpiť šaty pre iskry. O iných veciach nehovorila, hoci sme ich potrebovali ešte viac. Ani to, že veľa jem a že tie alimenty asi zjem. Bola zlatá. Nechala ma, aby som si o mnoho rokov nekôr sama poskladala obraz svojho „darcu spermií“, ako mu z láskou hovorievam. Mám z neho viac ako zo svojej mamy, no mám aj čosi, čo ani jeden z mojich rodičov nikdy nezažil. Krásne manželstvo.

Niekedy si predstavujem – a zrejme sa tie sny budú vracať až do smrti – aké by to bolo, keby sa môj otec a moja mama boli vzali. Keby som mala súrodencov, namiesto ľudí, s ktorými zdieľam polovicu genetického materiálu, no sme si viac či menej ukradnutí. Najmä ja im. Niekedy si predstavujem, aké by to bolo, keby som od svojho otca nikdy nepočula tú zvláštnu vetu: „Vieš, za jednu noc platím celý život.“ Viem, že to nebola jedna noc. Ani celý život. No celý ten svoj si to budem pamätať. A každý deň budem ráno vstávať s vďakou, že som stretla krásneho, zodpovedného, múdreho a verného muža, ktorého Áno znamená áno. Na ktorého sa môžem spoľahnúť.

Dlho som sa bála – krv nie je voda – že budem ako môj otec. Že je lepšie sa manželstvu vyhnúť, aby som jedného dňa aj ja nemala na balkóne deti, ktoré budú čakať na svojich mimozemšťanov. Podarilo sa a viem, že to nie je moja zásluha, ale obrovský dar. Som rada, že má manželstvo svoj týždeň. U mňa má svoj každý jeden deň. A keď vám nabudúce niekto povie, že je vlastne jedno, či sa dvaja vezmú alebo nie a že to nie je až také zlé, keď sa rozvedú takí, čo si nerozumejú (otázka je, prečo sa vzali), pozrite sa na oblohu. Tí mimozemšťania – a nebude ich málo – tam niekde musia byť.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

TECH

Minúta po minúte: Vesmírna sonda Rosetta narazila do kométy 67P

Historická misia Európskej vesmírnej agentúry skončila po dvanástich rokoch.


Už ste čítali?