Mama neumrela. Fero áno.

Autor: Denisa Priadková | 26.4.2013 o 0:55 | Karma článku: 8,48 | Prečítané:  1118x

Vlani, keď začiatkom septembra spadla mama zo schodov, veľká sranda to nebola. Nielenže si zlomila stehennú kosť, čo je po sedemdesiatke drsné, ale prvé hodiny po páde neriešila bolesť a nevolala ani pomoc či sanitku. S rozdrúzganým krčkom, pardon, prochanterom, sa sunula po zadku a s vykĺbeným ramenom strmými schodami nadol až pred vchodové dvere, s cieľom zavrieť do basy pod schodami zúrivého Hovawarda. Kto pozná to zviera, na nerozoznanie pripomínajúce nežného Labradora, tuší, ako bráni svoje územie. Ako Hovado.

Bolestivý pokus ochrániť psa, ktorý ani nebol jej, ale snažila sa ho zachrániť pred sesterniciným manželom, teda pred kafilériou, sa nepodaril. Mne volala suseda nad nami, ktorú volal sused pod mamou. Galina, teda ten čulý chlpatý ochranár, mu už raz zamierila na achilovku a tak mame nepodal ani mobil.

Keď sme dorazili, stmievalo sa. Mama bola v bezpečí. Ako štyria tankisti. Misou s akýmisi želatínovým roztokom som Galinu vlákala do predsiene (nezožrala ma, pretože ma mama po sediačky predstavila), no vidina večere vedľa novej známej sa jej nepozdávala. Napriek maminým lichôtkam a komplimentom na moju adresu sa jej zuby náhle zaryli hlboko do môjho stehna a v duchu som žehnala chvíľu, keď som si obliekla inak nemožnú, trojvrstvú sukňu. Zvyšok sa odohral rýchlo. Psa som zabuchla v predsieni, mamu naložila sanitka a polícia, ktorá sa napriek opakovanej snahe nedočkala zásahu Slobody zvierat, mi navrhla, aby som dvere nejak šibalsky pootvorila, šialene brešúceho psa vypustila a oni ho “odbachnú”, pretože je nebezpečný.

Chlapci v uniforme to mysleli dobre. Stáli sme pred domom, kde zvnútra revala TV Markíza, svietilo sa vo všetkých miestnostiach, pretože nám lekár nám prikázal priniesť do nemocnice doklady, ktoré boli vovnútri v byte. Spolu s ježkom, papagájom, korelou a korytnačkou. Čierno-bielu myš s huňatým kožuchom na neobvykle dlhých nohách nerátam. Nikto nás nepredstavil.

Neuveríte, ale tí policajti to s nami vydržali niekoľko hodín. Galine sme sa prihovárali, prosili ju, vyhrážali sa, ale kto pozná to zviera.... Okolo polnoci sme hliadku uprosili, aby nás odviezla do Dúbravky k veterinárovi, ktorý nám predal uspávacie tablety a psiu konzervu. Ostatní nevedeli, nemohli, nechceli. Najviac nás pobavil jeden opitý, ktorý navrhoval, že príde, akurát je problém, že nevie odkiaľ, pretože nevie, kde je.

Dostať do predsiene cez škáru misu s ďalšou smradľavou gebuzinou a dvomi horkými pilulami, čo smrdia ako kyanide nebolo ľahké. Ibaže Galina Nebola sprostá. Vylízala gebuzinu a pilule zahrabala pod linoleum. Skučala a zavíjala, vrčala a štekala a tak sme to okolo druhej v noci vzdali. Policajti aj my.

V nemocnici sme si vypočuli diagnózu. Vraj operácia a do 24 hodín sa mama začne stavať na nohy. Tak sme začali riešiť dôležitejšie veci. Kde je trojuholníkový syr pre ježka, kde má korela svoje obľúbené proso, v ktorej miske ho nežerie a čo znamená, keď sa papagáj otiera o klietku. Najmenej strarostí bolo s Ferom. Drobná korytnačka so strnulým, ale prenikavým pohľadom bola mojim spoločníkom od detstva. Mama ju priniesla z diaľnice, kde sa jej pravdepodobne niekto pokúšal vypustiť “na slobodu”. Ibaže kým sa jej za polhodinku podarilo prechrastiť tri jazdné pruhy, vymákol ju kamión a prešiel jej cez prednú nohu. Namiesto končatiny tam mala taký zdutý balón. Odpúchal asi tri a pol roka. Nikdy celkom nezmizol, ale zahojil sa a Fero liezol, akoby sa nikdy nič nestalo. Miloval púpavu, ale zjedol všetko, jabĺčka, šalát, vajíčko... Bola to dobrá lekcia, že rany sa hoja pomaly a že stopy dramatických udalostí nikdy celkom nezmiznú.

Mám v hlave taký romantický nemý film zostrihaný zo záberov z detstva. Kaleidoskop obrázkov, pocitov a vôní. Niečo, čo vidíte, keď vám podajú nesprávnu narkózu a vy sa vyberiete tunelom. Uprostred tých obrázkov je dúha zo záhradnej hadice a Fero. Leží na koberci, presne na tom mieste, kde z otvoreného okna končí tieň a začína teplo ako z terária. V tom teplom uhle zastal, vytiahol strašne dlhý krk a opaľoval sa. Ležala som vedľa neho a pinzetkou som mu trhala kožu, ktorú v istom období pravidelne zhadzoval ako had. Nechal si. Až kým som mu raz nezatrhla krk. Odvtedy tú pinzetku rozoznal z diaľky a drobnými nosovými dierkami na ňu syčal ako napajedený drak.

Operácia stehennej kosti sa nepodarila. Ani druhá, ani tretia. Nevymýšľam si. Ani štvrtá, hoci po nej som už v nemocnici získala titul nátlaková osoba. Ubehlo osem mesiacov.

Galinu vtedy na druhý deň uspal s fúkačkou, dávkou tipujem tak na medveďa, jeden skvelý veterinár. Ešte stále sme potrebovali tie doklady a vypnúť televízor. Ochotného veterinára, ktorý to urobil bez odplaty nebudem menovať, pretože je navyše veľmi pekný. Využili sme to a zavolali spolu televíziu. Nie preto, že by sme boli všetci nadobro udretí do hlavy, ale preto, že ju Sloboda zvierat odmietla prijať. Vraj sme majitelia a máme sa starať. Zbytočne som argumentovala modrým stehnom a mamou na operačnom stole. Tak pomohla Joj-ka. Po návrate z dovolenky potom zasiahol strýko a Galina sa zrejme kafilérii nevyhla.

Ježka sme vypustili do prírody, korela ďobe do kolegyne v kancelárii, papagáj je dočasne (aj keď to bude asi do času trvalého) adoptovaný a má nového frajera, myš zdrhla a Fero... Fero to nemal jednoduché. V zime je púpav málo, v kancelárii na parketách sa mu šmýkalo, vo vani mu bolo otupno a potom prišlo malátno. Mával to aj doma, za starých čias. Plietol si radiátor z letom a spať pod skriňu sa vybral, keď sme prestali kúriť. Tentoraz začal hybernovať v januári. V marci sme boli týždeň v Poľsku. Keď sme sa vrátili, bolo jasné, že moja posledná niť s detstvom bola pretrhnutá. Mrzlo. Uložila som ho na balkón a chodila sa naňho pozerať. Niekedy vyzeral živší ako predtým. Dokonca som mala pocit, že vyťahuje krk a sťažuje sa, že mu je zima.

Mame som to zatajila. Dostala zápal pľúc, už len potichu chrčala a bola v stave, ktorý primárku interného oddelenia priviedol k prehláseniu, že “eutanázia žiaľ nie je zákonom povolená”. Potom niekto prišiel s nápadom nohu amputovať. Keď sa ma kamarátka v telefóne spýtala, kde vezmem plienky pre jednonohú, došlo mi, že sa netreba vzdávať.

Na Veľkú noc snežilo. Uložila som Fera v rohu balkóna, kde svieti slnko a nepadá sneh. Ibaže potom sa oteplilo. Na balkónových dverách sedeli neuveriteľne veľké mäsiarky. Nepomohol ani sáčok. V záhrade sme vykopali neveľkú jamu a okrem prekvapenia, že pokročilý proces macerácie rozloží aj pevný krunier, to prebehlo pomerne rýchlo a bez emócií. Mama prestala kašlať a poslali ju na piatu operáciu. Neumrela. Fero bol tentoraz rýchlejší.


Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.


Už ste čítali?