Paríž, ktorá je vďaka môjmu dedovi dodnes v ženskom rode, bola predobrazom pohŕdania buržoáznou opulenciou, rozumej zbytočnosťou a prehnaným… čímsi, čo som nedokázala definovať. Dodnes však pri tej predstave vidím na jednej nôžke, vo vkusnej mokasínke poskakujúce Slnko, Ludvíka 14 a cítim vôňu hľuzoviek…
Vďaka muzikantskej duši svojho hudbou, sluchom i nehlupáctvom obdareného deda som už v detskej postieľke vypínala hruď v rytmoch šansónov Mireille Mathieu alebo velikánov francúzskej hudby. Keď zo mňa spadli plienky, chcela som revolúciu. Paneláky na celej planéte. Môj skutočný svet, v detstve siahajúci až po Pluto, ale netušiaci o kultúrach vzdialenejších ako tie, ktoré ukazovali v Azimute sa potreboval zbaviť rozpadnutých palácov (ešte som netušila, že napríklad taký si raz v hollywoodskej produkcii Peacemaker zahrá vojnou zničené Sarajevo) a žiadal nastolenie čistoty. Azda takej britskej, Cromwellovskej, puritánskej, triednej, sovietskej… viem ja?
Noblesa Ludvíkovského žabó v spojení so zlatom korunovanou a predsa vkusnou eleganciou, ktorej sú schopní len Francúzi si cestu do môjho srdca prerazila náhle a naveky. Volala sa Joffrey a deň keď jeho ruka opatrne skĺzla po ňadre antickej sochy navždy do kameňa môjho ženstva vytesal predstavu o erotike, mužnosti a láske… Spolu s Angelikou moje osemročné pery zvlhli a nebolo cesty späť. Hrdina vyzeral ako Jean Paul Belmondo, najkrajším mužom planéty (na rozdiel od krásnej tváre Johnyho Deppa, ktorému máličko chýba telo) bol Alain Delon a ten druhý najkrajší muž strieborného plátna v mojom živote mal aspoň francúzske meno: Sidney Poitier. Od Jeana Reno až po ojedinelý zjav sexappealu po osemdesiatke, Monsieur Rocheforta, ktorého si moja generácia tiež určite pamätá aspoň z Angeliky, by som mohla spomenúť ešte veľa Francúzov, ktorí… sú tak nepodobní tomu davu mužov, ktorý denne míňam v uliciach…
Som požehnaná žena. Vo veku dostatočne vzdialeného od detstva sa teším z prítomnosti mužov, ktorí určovali moje predstavy o milencoch, hrdinoch či mužoch. Tí dvaja najdôležitejší z nich boli náhradou za môjho otca, ktorý o mňa nestál. Obaja, Robert Hossein alias Joffrey de Peyrac i Sidney Poitier, pán učiteľ, ktorý príde na večeru, ak uhádnete, kto bol prvým “čiernym” oskarovým hercom, sa narodili v tom istom roku ako môj otec, v roku 1927. Neprejde deň, aby som sa o svojich “otcov” nebála, aby som nepremýšľala nad tým, ako Joffrey kríva, pretože mu už dlhšie neslúžia nohy a koľko času ešte ostáva Virgilovi Tippsovi, ktorý sa dožil požehnania, že mohol pri inaugurácii objať Baracka Obamu.
Predvčerom dávali film Muž a jeho pes (Un homme et son chien). Bolel. Ale v tej bolesti bolo toľko života a nádeje, koľko sa v tej chvíli zmestilo do mojej duše, ktorá sa roztrhla v detskej bolesti. A v tej Paríži a v tom mužovi bolo toľko krásy, koľko unesiete. Všetky tie tepané zábradlia, parky a na mieru šité kabáty. Všetok ten ruský kaviár a kožušiny, ktoré boľševici vyhnali z Ruska, všetky parfumy a vône, bulváre a mosty, svetlá Champs Élysées, ktoré oslepujú beznádej. Keď sa stmieva, je to na Cimitiere de Montmartre. Keď sa stretnú farby, dajú si rande na šatke od Hermès. A Joffrey sa opäť skloní a pobozká svoju Angelique. A mne sa opäť zatmie pred očami.
