Sarajevské storočie

Autor: Denisa Priadková | 24.3.2016 o 23:00 | (upravené 25.3.2016 o 10:04) Karma článku: 11,01 | Prečítané:  10389x

Sedím na štvrtom poschodí štýlovo zrekonštruovanej budovy hotela v samom srdci hlavného mesta Bosny a Hercegoviny, Sarajeva, svedka jedného z najväčších zločinov od konca druhej svetovej vojny.

Len kúsok od trhu, dejiska masovej vraždy civilného obyvateľstva, ktorú je potrebné pripomínať. Zvlášť dnes.

"Tak nám zabili Ferdinanda." bola jedna zo zásadných viet môjho Haškovského detstva, ale s mestom, ktoré sa ako červená stužka začalo zaplietať do vrkoča mojich súkromných dejín, som ju prakticky spojila až dnes. Pri prechádzke po nábreží malej riečky, cestou od knižnice, ktorú Srbskí nacionalisti (čo je zlé) a krutí a zákerní vrahovia (čo je oveľa horšie, avšak preveľmi ľudské) vypálili z noci na 26. augusta 1992 a kde do tla zhoreli dva milióny kníh a dokumentov (čo je zlé), ktoré patrili tým, ktorých sa predošlí menovaní rozhodli zniesť zo sveta najstrašnejšími metódami (aké dokáže opäť raz vymyslieť len človek). Pred viac ako sto rokmi to bola radnica. Následník trónu pred ňou nasadol do automobilu, aby ho po pár metroch aj s manželkou zastrelil človek, ktorého meno sa vo vesmíre stráca pod ťažobou desiatok miliónov mŕtvych, ktorí prišli o život v prvej a druhej svetovej vojne. 

Človeku v mojom veku sa táto časť histórie môže zdať akási vyblednutá, šedá, akoby atrofovaná až nevinná. Tak nejak bez chuti a zápachu. Toto sa mne stať nemôže, pretože ma život s historikom nemilosrdne vracia k poznaniu, že vraždiť sa budeme, aj keby čo bolo. Po chodníku popri mne prechádza upravená žena v mojom veku v slnečných okuliaroch. Napriek nim, či práve preto si všimnem dlhočiznú jazvu a i to, že nemá jedno oko.

Dnes od rána je tu toho, zdá sa mi, akosi viac. Rozstrieľané paneláky, najmä ich vyššie poschodia, na ktoré sa tak dobre mierilo zo všetkých okolitých kopcov, ktoré Sarajevo zvierajú v tak smrtiacom objatí, že to počas tých štyroch rokov medzi 1992 až 1996 stálo život takmer 12 000 ľudí žalujú o čosi hlasnejšie a do jarného slnka vytŕčajú svoje betónové rany ako posledné svedectvá hrôz nedávnej minulosti. Viac ako 1 500 bolo detí, ktorým sa hoci pri bicyklovaní ľahúčko zabúda na ostreľovačov, ktorí čakajú s prstom na spúšti, kým popri mláke urobíte len o dva metre väčšie koliečko a vzápätí ležíte v kaluži krvi v nekonečnom prázdne a bolesti rodičov, ktorí dodnes prúdia mlčky po meste a pozerajú na deti v podobnom veku, v akom to ich niekto vymazal zo života ako keď hubkou zotriete z tabule kriedový nápis. Nič viac. Len jedno stisnutie kohútika, jeden výstrel, ktorý vyšle leteckú mínu medzi stovky ľudí na trhovisku. Len pár sekúnd a banálne stánky so zeleninou (na trh musíte ísť, pretože ste roky v obliehaní a niečo musíte jesť) sa stanú mäsiarstvom. Ľudským. A žalujú. Tie výkriky a stony neustávajú, ja idem do práce, potom zo Šafka do kina, kým oni kričia od bolesti a oplakávajú svojich najbližších. Ja idem na rande, starý vychudnutý muž vyjde pred dom s plastovými bandaskami po vodu a svišťanie vzduchu, tak nenápadné a všedné ho premení na obraz skazy "modernej a vyspelej Európskej civilizácie", či ako nazývame tú svoju lživú spupnosť a nadradenosť, nebezpečnú hlúposť a zámernú, no fatálnu stratu pamäte. Mám pred očami tie krvavé bandasky a tie jeho pokojné oči, doširoka otvorené, mĺkve a predsa kričiace tak, že pred tým krikom neutečiete. Nikam. 

Od rána počúvam svedkov, bývalých riaditeľov nemocníc, združenie rodičov, ktorým zavraždili deti, mučených a znásilňovaných, siroty a jednoduchých ľudí, ktorým vojna súčasnosti vypálila do života viac dier, ako je vo všetkých fasádach na okolo. S napätím očakávali trest Radovana Karadžiča, človeka, áno, človeka, ktorý za mnohé z týchto činov nesie priamu zodpovednosť. Celé roky potom, čo cisterny a dážď zmyli z ulíc, chodníkov a trhu litre a litre krvi nevinných, sedával pod falošným menom v Belehrade v kafane, vyspevoval národniarske hity, popíjal slivovičku a pozeral sa pri tom na svoj portrét s Radkom Mladičom, miestnym tiežčlovekom podobnej genocídnej DNA. Keď ho dnes odsúdili na 40 rokov, mesto, v ktorom sedím, to nieslo lepšie ako ja. "Dnes ho odsúdia." povedala žena v cukrárni, ktorá výpovede svedkov sledovala tak pokojne, akoby vysielali prenos z Austrálie. Možno je to jediná cesta, vzdialiť sa od svojich spomienok tak veľmi, ako sa len dá.

Mne vrie krv v žilách a cítim aké ľahké je nenávidieť. Premietať si tie obrázky mŕtvych detí, zhoretých susedov, príbuzných, ktorých znetvorili strely a granáty doma v obývačke... Chcieť sa pomstiť vrahom svojich milovaných, zločincom na tele i na duši, na viere, na majetku, na identite... Lenže tak sa nedá žiť. A život je to jediné, o čo musia stáť, keď pretrpeli toto peklo. Tak žijú, nakupujú, sedia v cukrárni, hrajú na hudobných nástrojoch, rekonštruujú, rodia deti, pijú kávu a ja sedím tu, uprostred Sarajeva, kde sa narodila moja prastará mama, odkiaľ je môj nový a strašne zlatý sused Keno a želám im to všetko. Aby spievali, pracovali, smiali sa a plakali, chodili do kina a opravili aj posledné budovy, mešity a cintoríny. Aby písali lepšie básne ako ten, ktorý dnes dostal len symbolický trest za zavŕšenie desivého storočia, ktoré sa začalo a tak akosi odznova začína práve tu v Sarajeve.

Tento článok venujem Kenovi. Fotografiu čelistu Vedrana Smailoviča v spomínanej sarajevskej knižnici urobil Michail Evstafjev.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Exministerska Schmögnerová: Nie som spokojná so Smerom

Korupcia a klientelizmus odčerpávajú značné zdroje, ale to nie je taká suma, ktorá by dokázala zmeniť zdravotníctvo a školstvo, tvrdí Brigita Schmögnerová.

KOMENTÁRE

Viete, čo je oveľa väčší problém ako utečenci?

Orbánova vlada sa pýta desivé otázky, no dáva ešte desivejšie odpovede.

SVET

Rusko o zostrelenom lietadle klamalo. Dôkazy si vymysleli

Pred dvoma rokmi ukázali zábery dokazujúce vinu Ukrajiny.


Už ste čítali?