Svoju ženu Hildu volal Schnurrdiburr a po jej smrti vysedával na cintoríne a doma každý deň v hodinu jej smrti zažal červenú sviečku. Hrejivý pocit, vedieť, že už sú naveky spolu. Keď sa nad tým zamyslím, je neuveriteľné, že tento nádherný človek sa narodil, žil a zomrel vo Viedni. Tak blízko. Tak prekliate blízko i ďaleko zároveň.
V sobotu odišiel Arnoš Lustig. Mala som pocit, že kým dýcha, kým za smiech a zvráskavenú tvár ukrýva svoju bolesť všetkých židov, neleží tá ťarcha na mne. To zapáchajúce bremeno antisemitizmu, ktorý svojou odpornou, latentnou papuľou oblizuje moju rodinu, moju zem, mojich krajanov a moje dejiny, každý chodník, po ktorom tu v meste šliapem.
Rozdýchavam to. Čítam si na blogoch príspevky typu “ako v Hollywoode uvažujú, že zavedú kategóriu nežidovský film”. Spomínam na Obchod na korze. Je na čo byť hrdý. Len neslobodno hniť a netušiť.
Budím sa do nového týždňa. S obavou. A čierna priateľka opäť siaha po hviezdach. Annie Girardot. Žena, ktorá ma v zatuchnutom husákovskom lágri biedy, závisti a beznádeje učila smiať sa a kričať. Výsmech feminizmu. O čo väčšia ešte môže byť žena, ktorej celá bytosť je zároveň vyjadrením túžby miť milovaná a súznieť? Aspoň ten český dabing mi to milosrdne činí znesiteľným. Pani Galatíková už má kreslo pripravené. Toma Hanksa dokážem, odkedy tu nie je Vladimír Dlhouhý, vnímať len v origináli.
Taký mám bolestný týždeň. Nechce sa mi chodiť po ulici. Bojím sa smrti. Že príde a opäť mi vezme časť môjho detstva a snov. Že mi do tváre otrčí kalendár a dýchne na mňa mrazivou spravodlivosťou času. Pán Boh zaplať za celuloid. Za You Tube a čas, ktorý hojí rany. Aj keď s tým hojením je to akosi... inak. Voľakedy som z lásky na listy či do denníka kreslila krásne, červené srdiečka. Pravidelné, sýto červené, dokonalé.
Dnes kreslím do slov všetky ryhy, rany a diery, ktoré v ňom títo velikáni zanechali. Praskliny, ktoré sa nezahoja. Dúfam. Len tak si ich budem navždy pamätať. Kým nepríde deň, keď si do batôžka zbalím svoje spomienky, lásku, dušu i to popraskané srdce a nepôjdem za nimi. Skúste v týchto dňoch neveriť na nebo plné hviezd.
